Carlos Pellicer Je jedným z najvýznamnejších mexických básnikov prvej polovice 1899. storočia a narodil sa v deň ako dnes v roku XNUMX v r. Tabasco, kde bol až do svojej smrti v Mexico City aj senátorom. Týmto si to pripomíname výber básní ktoré zbierame z jeho práce.
Carlos Pellicer
Venoval sa aj múzejníctvu a zastával viaceré významné funkcie v rôznych múzeách. Bol tiež profesorom literatúry a histórie a členom o Mexická akadémia jazykov. Získal aj Národnú cenu za literatúru a stál na čele o Latinskoamerická rada spisovateľov, so sídlom v Ríme.
Bolo to veľký cestovateľ, ktorý čerpal veľa inšpirácie z prírody (z veľkých riek, džungle a slnka). Z jeho tvorby môžeme vyzdvihnúť: Farby v mori a iné básne, Kameň obetí, Júnová hodina, Šesťuholníky, Podriadenosti o Slovami a ohňom.
Carlos Pellicer — Výber básní
Moja ochota byť nemá hraníc
Moja ochota byť nemá hraníc;
Len sa pozerá dole a bez toho, aby sa pozrel.
Popoludňajšie alebo skoré ranné svetlo?
Moja ochota byť nemá hraníc.
Ani šero krásneho súboja
zušľachťuje moje šťastné telo.
Socha život, neobývaná smrť
bez túžby po záhradkárstve.
Spánok bez snívania je tichý a tiene
úžasná ríša mojich očí
zredukovaný na šediny dediny.
Bez súčasnej absencie vreckovky
Dni odchádzajú v biednych zväzkoch.
Moja ochota byť nemá hraníc.
Láska bez mena
Bezmenná láska, osudová oblasť
bytia a nebytia. Vaše skoré obliehanie
tlmí moju bolesť a ruší nudu
vyčerpaného pohára alebo tesného vína.
Vo vysokom tichu, orliatka
modré rozpätie ticha, živé. V strede
o nešťastnej trpezlivosti vášho obliehania
Otváram klietky a prelievam trilk.
Pre teba vešiam vence na steny;
Kvôli tebe som prelietavejší a v zrelších
budeš snívať, ja ti odľahčím piesne.
A nosím ťa vo svojom bytí a ty si nazbieral
postoj, ktorý vo Florencii alebo Byzancii
zasväcuje svoje holubice do zabudnutia.
Pri opustení duše
Súmraková voda, smädná voda,
neskoré vtáky ťa opúšťajú ako slabiky.
Hojdanie sa v topoľoch ti vietor zľavuje
radosť z tvojich očí pijúcich v mojich.
Zrovnal som svoje myšlienky s tvojimi temnými radosťami
a páčila sa mi sladkosť tvojich pomalých slov.
Predĺžil si súmrak v mojich smädných rukách:
Zožral som tvoje tragické letá v chlebe.
Moje ruky budú vlhké od tvojich pŕs.
Z mojej tvrdohlavosti ti zostane jed,
plávajúci kvet úzkosti, ktorý pokrstil osud.
Z našich dvoch mlčanlivosti sa jedného dňa musí vynoriť
žiarivá voda, ktorá dáva božskú modrú
na dne cyprusov tvojej i mojej duše.
V tichu domu si...
V tichu domu, ty,
a v mojom hlase prítomnosť tvojho mena
pobozkaný medzi oblakom neprítomnosti
vzdušný blok samôt.
Všetko za zatvorenými dverami, ticho
Čaká na teba je predvoj hrdinstva,
stráženie armády objatí
a veľký plán šťastia.
Neviem ako kráčať, iba k tebe,
mäkkou cestou pohľadu na teba
prilož moje pery k mojim otázkam
-jednoduchý, večný kvet pýtania sa samého seba-
a počúvaj ťa takto vo mne, už krv a oheň
odmietnuť, svetelné, tiene...!
Vzdušné jablko samoty,
tiché sústo neprítomnosti,
slovo o cestovaní, zimné oblečenie
to urobí pláne nahými.
Ty v tichu domu. ja
na tvojich perách neprítomnosti, tu tak blízko
že medzi nami dvoma kolo slov
Splýva v to najlepšie, čo báseň dáva.
Táto loď bez vesiel je moja...
Táto loď bez vesiel je moja.
Do vetra, do vetra, len do vetra
dal mu svoj smer, jeho lenivosť
spustošenie sterilnej vzdialenosti.
Všetko už stratilo svoju hierarchiu.
Som plný ničoho a pod mostom
len močiar, zločinec
skaza vody a jej striebra.
Každý odíde alebo príde. ostanem
čo dáva strata odvahy a strachu.
Do vetra, do vetra, do čoho chce vietor!
More bez cti a bez pirátstva,
excelentnosti akejkoľvek modrej
a táto loď bez vesiel, ktorá je moja.
Dnes, keď si sa vrátil, sme obaja mlčali
Dnes, keď si sa vrátil, obaja sme mlčali,
a len naše staré myšlienky
Osvetľovali sladkú tmu
byť spolu a nič nehovoriť.
Len ruky sa tak veľmi triasli
ako lámať železo neprítomnosti.
Keby oblak zatienil naše životy!
Nechajte nové hlasy v mojom srdci,
veľmi jasný súčasný útok,
vašej osoby na krajiny
Čo je vo mne pre vzduch tvojho života.