Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň

Pablo Neruda dokončil písanie Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň keď mal ešte 19 rokov. Napriek svojej mladosti dosiahol čílsky básnik vznešenú lyrickú kompozíciu, pre ktorú sú charakteristické jeho zvýšené formy komunikácie a vznešená literárna úroveň. Nie nadarmo sa táto kniha považuje za základný odkaz v španielskej americkej literatúre.

V skutočnosti bol v čase svojej smrti juhoamerický autor (1973) Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň malo už viac ako dva milióny predaných kópií. Pre tento dôvod, Je to pravdepodobne najčítanejšia zbierka básní všetkých čias. Podľa literárneho kritika Harolda Blooma je Neruda - spolu s Portugalcom Fernandom Pessoom - najvýznamnejším básnikom XNUMX. storočia.

O autorovi

Pablo Neruda je pseudonym Neftalí Ricardo Reyes Basoalto (Parral, Chile, 1904 - Santiago de Chile, 1973), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1971). Čilský básnik si vybral tento alias na počesť českého básnika Jana Nerudu. Počas svojej literárnej kariéry prešiel z tepla Dvadsať básní k bezútešnému surrealizmu Bydlisko na Zemi (1933-35).

Neskôr svoje politické a spoločenské nasadenie vyjadril v dielach ako napr Všeobecne spievať (1950) predtým, ako sa vyvinuli k expresívnej a tematickej jednoduchosti zjavnej v Elementárne ódy (1954-57). Podobne tieto zmeny tém a štýlu demonštrujú adaptabilitu básnika pri začleňovaní estetických inovácií v rámci jeho rozsiahlej literárnej tvorby.

Narodenie, detstvo a prvé zamestnania

Narodil sa 12. júla 1904. Mesiac po jeho narodení zomrela matka a musel sa s otcom presťahovať do mesta Temuco. Tam navštevoval prvé štúdiá a stretol sa s Gabrielou Mistral, ktorá ho priblížila k veľkým klasikom ruskej literatúry. Jeho prvá báseň bola Spoločenská pieseň (1921), podpísaná aliasom Pablo Neruda (legálne zaregistrovaný v roku 1946).

Rovnako naprn Temuco pracoval prvýkrát v novinách, pokračoval v práci v Santiagu ako redaktor Zrozumiteľnosť, kde uverejnili niekoľko jeho básní. V čílskom hlavnom meste študoval na francúzskeho učiteľa a medzinárodnú známosť získal po uvedení na trh Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň a Pokus o nekonečného človeka.

Cestujte a kontaktujte generáciu 27

V polovici 1920. rokov XNUMX. storočia začal pôsobiť na konzulárnych úradoch v krajinách ako Barma, Singapur, Cejlón či Jáva.. Neskôr bol v Španielsku (1934 - 1938). Kde mal vzťah s umelcami z 27 generácie, ako sú García Lorca, Rafael Alberti, Miguel Hernández, Gerardo Diego a Vicente Aleixandre.

V iberskej krajine časopis založil Zelený kôň pre poéziu a svojou prácou v roku XNUMX dal jasne najavo svoju podporu republikánom Španielsko v srdci (1937). Navyše, Po návrate do Čile (1939) sa stal členom komunistickej strany. V roku 1945 získal ako prvý básnik čílsku národnú cenu za literatúru.

Jeho posledné roky

Neruda využil svoju pozíciu v Senáte na odsúdenie sociálnych problémov svojej doby, čo mu prinieslo strety s vládnucou politickou elitou. Následne musel požiadať o azyl v Argentíne, neskôr sa uchýlil do Mexika. Na začiatku 1950. rokov absolvoval turné po ZSSR, Číne a východnej Európe. V roku 1971 dostal Nobelovu cenu za literatúru.

V tom istom roku rezignoval na svoju kandidatúru na prezidenta Čile na podporu Salvadora Allendeho. Nový prezident ho vymenoval za veľvyslanca v Paríži. O dva roky neskôr bol však nútený vrátiť sa do Santiaga ťažko chorý. Okrem toho ho nesmierne ovplyvnila smrť Allendeho kvôli vzostupu moci Augusta Pinocheta. Básnik zomrel 23. septembra 1973.

Analýza Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň

Knihu si môžete kúpiť tu: Nenašli sa žiadne produkty.

Štruktúra a štýl

Táto zbierka básní je zložená z dvadsiatich básní bez názvu, s výnimkou „Zúfalá pieseň“. Ak je text skúmaný ako celok, lyrickým objektom knihy nie je konkrétna žena, je to univerzálny archetyp. To znamená, že milovaná osoba versus milujúca osoba (spisovateľka). Sám Neruda navyše vyhlásil, že svojou skladbou vyvoláva spomienky na svoje mladícke drvenie.

Pokiaľ ide o štýl, Dvadsať básní o láske a zúfalá pieseň svedčí o širokých rysoch literárnej moderny. Text ukazuje známky štrukturálnych inovácií vo veršoch, veľmi výraznú muzikálnosť a niektoré dávky vzácnosti. Jedinečnosť tohto diela sa však stala odkazom pre neskorších básnikov.

rysy

• Prednosť pre alexandrijské kvartety.
• Použitie veršov pre veľké umenie a vo viacerých prípadoch pre Alexandrijcov.
• Prednosť rýmu asonancie.
• Používanie sdrújulas a ostrých slov uprostred veršov veľkého umenia.

Témy

Láska, sprievodná nostalgia po spomienkach a opustenosť sú hmatateľné pocity v celej knihe. Rovnakym sposobom, vstup do básní je nabitý erotikou, ktorá vznikala medzi dvoma mladými (a dokonca naivnými) milencami. Básnik súčasne prenáša tieto stonky zabudnutia svojím tichým závojom každý prežitý vnem.

Okrem toho, s telom ženy sa zaobchádza ako s úrodným územím, ktoré si zaslúži dôkladné preskúmanie a kultiváciu. Kde nikdy nie je úplne uspokojená túžba kontaktovať ju. Túžby milujúceho rečníka (muža, ktorý potrebuje zem, aby ju obrábal) teda zostávajú trvalé.

Fragment:

„Ženské telo, biele kopce, biele stehná,

podobáš sa na svet svojím postojom odovzdanosti.

Moje telo divokého roľníka ťa podkopáva

a prinúti syna skočiť z dna zeme.

Bol som ako tunel. Vtáky odo mňa utiekli

a vo mne noc vstúpila do svojej mocnej invázie “.

Láska a lámanie srdca

Básnik neustále reflektuje svoj konflikt ohľadom zábudlivosti a nostalgie prostredníctvom metafor týkajúcich sa noci a tmy. Naopak, milovaná žena pripomína zvuky prírody, krásu oblohy, hviezdy a tep srdca, ktorý vzrušuje. Pred svojou manželkou sa básnik nadšene vzdáva.

Túžba po slove

Každý prísľub rečníka vyžaduje presné slová, ktoré sú schopné osloviť nielen pozornosť a telo milovanej ženy. Vlastne, frázu za vetou básnik pristupuje k uchu svojej ženy s pevným odhodlaním dosiahnuť svoju predstavivosť. Tento aspekt je zrejmý z nasledujúceho úryvku:

"Pred tebou osídlili samotu, ktorú okupuješ,"

a sú viac zvyknutí na môj smútok ako vy.

Teraz chcem, aby povedali, čo vám chcem povedať

aby ste ich počuli tak, ako chcem, aby ste ma počuli “.

Sloveso je odkaz

Slovo sa stáva pre milujúci subjekt nevyhnutnou potrebou. Preto sloveso stojí ako nástroj používaný na premenu inertného tela na živú látku a prekvitá. V tomto okamihu sa čistá láska - zbavená všetkých telesných túžob - ukazuje ako prvoradá potreba náklonnosti.

Strach z opustenia

konečne, Neruda sa zaoberá zlomeným srdcom vo vetách, ktoré odhaľujú základný strach z ľudskej bytosti: cítiť sa opustený. Potom sa spomienky na minulú bolesť vynoria ako bremeno, ktoré milenka nechtiac unesie a pripraví čitateľa na zúfalú pieseň. Tu je niekoľko fráz zo spomínanej básne:

„Zhltla si všetko, ako vzdialenosť.

Ako more, ako počasie. Všetko o vás bolo stroskotanie! ““