Zbohom Domingo Villar. Opúšťa nás veľký čierny román

Fotografie: (c) Mariola DCA

Nedeľný Villar zomrel náhle a nečakane po utrpení a ťažké krvácanie do mozgu Pondelok, kým v Vigo, v rodnej Haliči. Táto správa šokovala celý literárny svet a zdevastovala tých z nás, ktorí sme mali to šťastie stretnúť sa s ním, stretnúť sa s ním viackrát a overiť si, že nebol len veľkolepý spisovateľ románov a príbehov, ale a krásny človek, blízky, pokorný a veľmi drahý.

Dovoľte mi teda napísať tieto riadky ako veľmi osobnú poctu a hlboko emócie pre vašu stratu, čomu stále neverím a že by to tak skoro nemalo byť alebo sa to stať. Úprimnú sústrasť svojej najbližšej rodine a priateľom.

Nedeľný Villar

Vigués podľa narodenia a Madrid podľa adopcie a pobytu, „Madrileiro“, ako hovorieval, mal 51 roky, žiť pol života a napísať veľa príbehov. Ale stačili len štyri -tri romány a knihu poviedok— takže jeho postava spisovateľa od začiatku narážala na strop.

Séria v hlavnej úlohe s inšpektorom Lev Caldas (Vodné oči, Pláž utopených y Posledná loď) ho povýšil na miesto, kde veľkí spisovatelia zostávajú v čase. Nebolo to len kvôli príbehom, postavám alebo prostrediu Haličská terra že mi toľko chýbalo bývanie v hlavnom meste. Bolo to pre jedného veľmi osobný spôsob rozprávania, S dotykom costumbrist a próza veľmi elegantný y pracoval s veľkým perfekcionizmom. A všetko pri čítaní akoby „zvonil“., kvôli tomuto štýlu a kadencii galícijčiny, ktorú neskôr pri písaní prekladal a čítal nahlas.

Minulý rok predstavil Niektoré úplné príbehy, kde táto próza stále viac rezonovala s touto krajinou, jej ústiami, legendami, meigami a hudbou v ilustrovanom vydaní jeho priateľa Carlosa Baonzu. Bolo to jeho posledné dielo.

nedeľa a ja

Do Domingo Villar som dorazil okolo Vodné oči, ktorej obálka v edícii Siruela ma zaujala a aj preto, že bola zasadená Vigo y bueu, miesta, ktoré veľmi dobre poznám, pretože som si ich zamiloval, odkedy som tam pred dvadsiatimi rokmi začal chodiť na dovolenky. A tiež Zamiloval som sa do tej prózy, do toho, čo rozprávala, a do Lea Caldasa, s ktorým ho zvykli stotožňovať, ako sa to z času na čas u autorov a ich protagonistov stáva. potom som zhltol Pláž utopencov. A na to sme museli čakať dlhých 10 rokov Posledná loď, ktorý uverejnil v r 2019. Vtedy to bolo ono osobne som sa stretol do nedele.

V tom istom roku sme sa stretli Getafe Black, v skvelom rozhovore s Lawrence Silva, kde ma už poznal po mene a chvíľu sme sa bavili o jeho zemi, knihách, písaní... A v januári nešťastia 2020 zdieľame ďalší dobrý čas v a stretnutiu s čitateľmi organizovanými kultúrne pole, kde nám exkluzívne prečítal pár príbehov, ktoré sa ešte nerozhodol zverejniť.

Pred Vianocami 20. som mal to šťastie a privilégium už ho zjednoť František Narla v virtuálny chat čo pre mňa bude moja najlepšia spomienka z Dominga okrem toho, že som sa s ním stretol. Napokon, minulý rok som sa vrátil, aby som ho pozdravil a porozprával sa Veľtrh kníh v Madride, kde už mal tie príbehy pod pazuchou. Tento rok som mal ilúziu, že ho tam opäť uvidím. Ale bohužiaľ nemôže byť.

A teraz…

bude nám chýbať, ale nielen za svoje knihy, za všetko, čo mu ostalo napísať, za svoj divadelný projekt, ktorý mal v rukách, ako aj za nový príbeh Lea Caldasa. Bude nám chýbať pre to, aký bol, jeho bonhomie a jeho gesto a hlas vždy s pokojným úsmevom. A pre túto tragickú a skorú hru, tak nespravodlivú. Pretože som to naplno pocítil, že som nebol prvý a pripomínal mi moju mamu, ktorá tiež odišla rovnakým spôsobom.

teraz sám ostal nám Caldas a vždy sa môžeme vrátiť k jeho existencii atramentu a papiera, aby sme aj naďalej videli Dominga kráčať okolo svojho milovaného Viga. Pripijeme si niečo na jeho pamiatku v Eliášova krčma a cez ústie prejdeme ešte veľakrát. Myslíme si to aspoň zostal, kde chcel, pod nebom, po ktorom túžil a pri mori na tie prechádzky. Pri tom tiež zostanem, čo nie je útecha, ale tá Privilegio a šťastie po stretnutí s ním.

Dobrá poklona, ​​nedeľa, kľud.