Un 22 júna de 1865 umrel Angel Saavedra, Vojvoda z Rivas, Španielsky básnik a dramatik a známy predovšetkým vďaka svojej najslávnejšej romantickej dráme Don Álvaro alebo Sila osudu, znaková práca romantizmus Španielsky. Aby som si pripomenul jeho pamäť, vybral som si séria fragmentov tohto titulu.
Ángel Saavedra, vojvoda z Rivas
Narodený v Cordova, Ángel Saavedra bol dramatik, básnik, historik, maliar a štátnik. Liberálnych myšlienok, bojovali proti Francúzom vo vojne za nezávislosť a neskôr proti absolutizmu Fernanda VII. To ho doviedlo do exilu v Malta a inšpiroval niektoré jeho básne, ako napr S jedenástimi smrteľnými ranami.
Jeho prvé verše sa zhromaždili poetries a hrá ako Ataulfo y oštep, sú zarámované v rámci neoklasicizmus. Ale počas svojho maltského exilu objavil dielo William Shakespeare, Walter Scott a Lord Byron a pripojil sa k romantickému hnutiu básňami Vyvrheľ, Epsancov sen o Maják na Malte.
Don Álvaro alebo sila osudu
Bola to práca, ktorá otvoril španielske romantické divadlo a okrem toho aj moderné divadlo. Je to dráma o piatich dejstvách alebo dňoch, v próze a vo verši. Má všetky typické ingrediencie romantizmu, ako napr melanchólia alebo pesimizmusa rozvíja charakteristickú tému: osud človeka zatiahnutého do hanby osudom, proti ktorému nemôže bojovať. Činnosť postáv riadi práve záhadná kombinácia náhody a nevyhnutnosti.
Hlavným hrdinom je Don Álvaro, rytier zamilovaný do Leonora, dcéry markíza z Calatravy. Jednej noci Don Álvaro vtrhne do Leonorovej izby s úmyslom uniesť ju, ale markíza z Calatravy je prekvapená. Don Álvaro ho nešťastnou náhodou zabije a musí utiecť. Po niekoľkých rokoch, počas ktorých milenci žili oddelene, sa vojnový don Álvaro a Leonor ukrytí v pustovni stretnú, ale osud zabráni ich láske.
Fragmenty
I. dejstvo - scéna VII
DON ÁLVARO: (S veľkou prudkosťou.)
Utešujúci anjel mojej duše!
Či už sväté nebesia dajú moju nespavosť večnú korunu?
Radosť ma topí ...
Držíme sa navzájom, aby nás nikdy nerozdelili?
Pred, pred smrťou
že ma oddeľuje od teba a stráca ťa.
DOÑA LEONOR (Veľmi rozrušený.).
Don Álvaro!
NEROBTE ÁLVARO.
Moje dobro, môj Boh, moje všetko ...
Čo vás takýmto spôsobom agituje a vyrušuje?
Trápi vaše srdce, keď vidí, že je váš milenec
je v tejto chvíli
pyšnejší ako slnko? ...
Odev zbožňovaný!
[...]
NEROBTE ÁLVARO.
Pani!
PANI LEONOROVÁ.
Och! zlomíš mi dušu ...
NEROBTE ÁLVARO.
Moje srdce je rozbité ... Kde to je, kde,
tvoja láska, tvoja pevná prísaha?
Nesprávne dané slovo zodpovedá
toľko nerozuzlenia v takom okamihu.
Taký náhly ťah ...
Nepoznám ťa, Leonor. Odfúkol vietor
z môjho delíria všetku nádej?
Áno, oslepil som na mieste
keď svitol najjasnejší deň.
Vezmú ma zosnulého
odtiaľto, keď uverilo nesmrteľné voľno.
Klamná čarodejnica,
Krásna perspektíva, ktorú ste mi mylne ponúkli, že ste to vrátili?
Perfidious! Prosím
pri stúpaní na trón Večného,
a potom sa ponoriť do pekla?
Už mi to ostalo? ...
DOÑA LEONOR. (Vrhla sa mu do náručia.)
Nie, nie, zbožňujem ťa.
Don Álvaro! ... Môj dobrý! ... Poď, áno, poď.
***
I. dejstvo - scéna VIII
Markíza. - (Zúrivý) Zlý zvodca! ... Neslávna dcéra!
Doña Leonor. - (Vrhá sa otcovi k nohám) Otče! Ocko!
Markíza. Nie som tvoj otec ... Preč ... a ty, podlý povýšený ...
Don Álvaro.- Vaša dcéra je nevinná ... Som vinníkom ... Prepichnite mi hruď. (Padne na jedno koleno.)
Markíza. - Váš prosebný prístup ukazuje, aký nízky je váš stav ...
Don Álvaro.- (vstáva) pán Markíza! ... pán Markíza! ...
Markíza. - (K svojej dcére) Quita, zlá žena. (Curra, ktorý ho drží za ruku) a ty nešťastný, trúfaš si dotknúť sa svojho pána? (Sluhom) Hej, choďte na toho neslávne známeho, chyťte ho, priviažte ...
Don Álvaro.- (Dôstojne.) Nešťastník, ktorý ku mne stráca úctu. (Vytiahne pištoľ a namontuje ju).
Doña Leonor. - (beží smerom k Donu Álvarovi) Don ÁIvaro! ... Čo budete robiť?
Markíza. - Nastúpte do neho naraz.
Don Álvaro. - Beda vašim služobníkom, ak sa sťahujú! Máte iba právo preniknúť do môjho srdca.
Markíza. - Zomrel si v rukách džentlmena? Nie; zomrieš tým katom.
Don Álvaro.- pán markíz z Calatravy! Ale, ach, nie; máte právo na všetko ... Vaša dcéra je nevinná ... Čistý ako dych anjelov, ktorí obklopujú trón Najvyššieho. Podozrenie, že moja prítomnosť tu v také hodiny môže viesť k záveru o mojej smrti, vyjde a zabalí moju mŕtvolu, akoby to bol môj plášť ... Áno, musím zomrieť ... ale vo vašich rukách. (Položí jedno koleno na zem) Čakám, že rana rezignuje; Nebudem tomu odolávať; už ma máš odzbrojeného. (Hodí pištoľ, ktorá keď dopadne na zem, vystrelí a zraní Markíza, ktorý s krikom upadne do náruče svojej dcéry a sluhov.)
Markíza. - Som mŕtvy! ... ach ja! ...
Don Álvaro. - Bože môj! Zlovestná zbraň! Hrozná noc!
Doña Leonor. - Otec, otec!
Markíza. - vyčleniť; dostať ma odtiaľto ..., kde zomriem bez toho, aby ma táto podlosť kontaminovala takým menom ...
***
III. Dejstvo - scéna IV. Monológ Dona Álvara.
Aká neúnosná záťaž
je to životne dôležité prostredie
pre drobného smrteľníka
narodený v strašnom osude!
Aká strašná večnosť
krátky život! Tento svet,
Aký hlboký žalár,
pre nešťastného človeka,
na koho sa pozerá nahnevaná obloha
s jeho zúrivým zamračením!
Zdá sa, že áno, na mieru
čo je tvrdšie a trpkejšie
viac sa predlžuje, viac sa predlžuje
osud nášho života.
Ak nám bude poskytnutá
len trpieť,
a veľmi stručné
šťastný ako v smútku
že jeho objekt sa nevyplní,
Narodiť sa je strašná vec!
Tomu, kto je pokojný, radostný,
žiť medzi potleskom a vyznamenaním,
a nevinných lások
scedíme chutný kalich
keď je silnejší a temperamentnejší,
smrť, jeho dni,
jeho bohatstvo pretieklo:
a ja, aký som nešťastný,
Ja, hľadám ju, idem,
Nemôžem ju nájsť.
Ale ako to mám získať,
Nešťastie!
No, keď som sa narodil nešťastný,
Narodil som sa, aby som zostarol
Ak ten deň potešenia
(ten, ktorý sa mi iba páčil),
šťastie by sa opravilo,
Ako skoro predčasná smrť
svojou divokou kosou
krk by sa mi podrezal!