Súčasná latinskoamerická poézia (I)

Keď hovoríme o španielsko-americkej poézii, prvé meno, ktoré vyjde, alebo jedno z prvých, je nepochybne meno Rubén Darío, s ktorými modernizmus, ale existuje španielsko-americká poézia nad rámec tejto alebo od Josého Hernándeza, iného veľkého básnika.

Medzi inými vynikajú tieto hlasy: Hrajú: Gabriela Mistral, Jose Marti, Pablo Neruda, Octavio Paz, Cesar Vallejo y Vicente Huidobro. V tomto článku si povieme o prvých troch a v tom, ktorý vyjde zajtra, si povieme o posledných troch. Ak máte radi poéziu, alebo skôr dobrú poéziu, neprestávajte čítať, čo príde.

Gabriela Mistral

Gabriela Mistral, alebo čo je to isté, Lucia Godoy Patrila k vtedajším básnikom, ktorí sa svojou poéziou snažili objaviť realizmus, každodennú realitu, uchýlili sa aj do intimity.

Napísala Gabriela, ktorá bola v roku 1945 Nobelovou cenou za literatúru „Sonety smrti“, jedno z jeho najlepších a najrelevantnejších diel. Je inšpirovaná samovražda Romelia Uretu, jeho stará láska. A prvý sonet znie takto:

Zo zamrznutej niky, do ktorej ťa muži vložili,
Privediem ťa do skromnej a slnečnej krajiny.
Že v tom musím spať, muži nevedeli,
a že musíme snívať na rovnakom vankúši.

Položím ťa na slnečnú zem s a
sladkosť matky k spiacemu synovi,
a Zem sa musí stať mäkkosťou kolísky
keď prijmete svoje telo ako boľavé dieťa.

Potom posypem špinou a ružovým prachom,
a v modrastom a ľahkom prachu mesiaca,
ľahké vnútornosti budú uväznené.

Odídem a budem spievať svoje nádherné pomsty,
Pretože tomu skrytému ctiteľovi ruka č
zostúpi, aby spochybnil tvoju hrsť kostí!

Jose Marti

Kubánčan José Marti mal poéziu ako úprimný spôsob komunikácie, ktorý sa formálnym spôsobom prejavoval jednoduchým a každodenným spôsobom. Básnik sa identifikuje v „Jednoduché verše“ svojou poéziou, pretože v nej predstavil a formoval svoju dušu takú, aká bola. Pri písaní týchto veršov sa odhaľuje: jednotka zložená z rôznorodých a protikladných prvkov, ako sa to stáva pri pomenovaní „Slabosť jeleňa“ pred „Pevnosť ocele“. Odzrkadľuje to aj pocity ako solidarita a odstránenie nevôle:

Vypestujte si bielu ružu
v júni ako január
Pre čestného priateľa
ktorý mi podáva svoju úprimnú ruku.

A za to kruté, čo ma trhá
srdce, s ktorým žijem,
Pestovanie bodliaka alebo žihľavy;
Pestujem bielu ružu.

Pablo Neruda

Neviem, koľkokrát som o tomto autorovi písal, ale neunavujem sa. Neruda bol a vždy bude jedným z veľkých mien svetovej poézie, nielen v Latinskej Amerike. Iba pomenovaním svojej práce „Dvadsať ľúbostných básní a zúfalá pieseň“, publikované v roku 1924, hovoríme všetko ... A chýbali by mi riadky na zverejnenie všetkého, čo si zaslúži, aby si ho tento autor prečítal. Ale budem stručný alebo aspoň sa pokúsim byť:

Aby si ma počula
moje slová
niekedy schudnú
ako stopy čajok na plážach.

Náhrdelník, opitý štrkáč
pre vaše ruky jemné ako hrozno.

A pozerám sa na svoje slová s odstupom.
Viac ako moje sú vaše.
Lezú v mojej starej bolesti ako brečtan.

Takto šplhajú po vlhkých stenách.
Za túto krvavú hru môžete iba vy.

Utekajú z môjho tmavého brlohu.
Vyplníte všetko, naplníte všetko.

Pred tebou zaľudnili samotu, ktorú okupuješ,
a sú viac zvyknutí na môj smútok ako vy.
Teraz chcem, aby povedali, čo vám chcem povedať
aby ste ich počuli, ako chcem, aby ste ma počuli.

Mučivý vietor ich stále ťahá.
Hurikány snov ich stále občas zrazia.
V mojom boľavom hlase počuješ ďalšie hlasy.
Slzy starých úst, krv starých prosieb.
Milujte ma, partner. Neopúšťaj ma. Nasleduj ma
Nasledujte ma, partner, v tej vlne úzkosti.

Ale moje slová sú poškvrnené tvojou láskou.
Obsadzujete všetko, obsadzujete všetko.

Zo všetkých vyrábam nekonečný náhrdelník
pre tvoje biele ruky, jemné ako hrozno.

Ak sa vám páčil a čítanie tohto článku ste si užili rovnako ako ja pri jeho písaní, nenechajte si ujsť druhú časť, ktorá vyjde zajtra, vo štvrtok. V ňom si v krátkosti povieme o Octavio Pazovi, Césarovi Vallejovi a Vicente Huidobrovi.