Súčasná latinskoamerická poézia (II)

Včera sme začali tento dvojčlánok, s prvou časťou «Súčasná americká hispánska poézia« v ktorom sme s vami hovorili o takých slávnych básnikoch ako Gabriela Mistral, José Marti alebo Pablo Neruda. V tejto časti vám prinášame ďalšie 3, o nič menej slávne ako tie predchádzajúce. Je o César Vallejo, Vicente Huidobro y Octavio Paz.

Ak sa chcete aj naďalej tešiť z dobrej poézie prinesenej z druhej strany rybníka, zostaňte a prečítajte si tento článok. Sľubujeme, že sa vám bude páčiť.

César Vallejo

toto peruánsky avantgardnej poézie narodený v roku 1982 a zomrel v roku 1938 vynikal svojím veľmi dôležitým básnickým dielom. Jeho práca „Čierni hlásatelia“ Publikované v roku 1919, zachováva ozveny modernizmu, ale mnohé z jeho básní zameraných na utrpenie a utrpenie, začínajú nepravidelným meradlom a sú písané neformálnejším tónom, ako doteraz.

Ako píše, vidíme, ako exil, smrť jeho matky, tragická a surová španielska občianska vojna a bezprávie všeobecne, preberajú veľkú časť jeho budúcej práce. V tomto krátkom fragmente, ktorý je mu venovaný, vám chceme niečo ponúknuť „Čierni hlásatelia“, v ktorom je ústredným motívom diela ľudská bolesť:

V živote sú údery, také silné ... neviem!
Žiari ako nenávisť voči Bohu; akoby pred nimi,
kocovina všetkého trpela
bude sa to spájať v duši ... neviem!

Je ich málo; ale sú ... otvárajú tmavé priekopy
na najtvrdšej tvári a najsilnejšom chrbte.
Možno to budú žriebätá barbarov Attilu;
alebo čierni zvestovatelia, ktorých nám posiela smrť.

Sú to hlboké pády Kristov duše
nejakej rozkošnej viery, že sa osud rúha.
Tým krvavým zásahom sú praskliny
chleba, ktorý horí na dverách rúry.

A ten človek ... Chudák ... chudák! Vyvaľujte oči ako
keď nás tlieska cez plece;
obráti šialené oči a všetko žilo
zhromažďuje sa, ako kaluž viny, v pohľade.

V živote sú údery, také silné ... neviem!

Vicente Huidobro

toto Čílsky spisovateľ, tiež z avantgardnej éry latinskoamerickej poézie, podobne ako César Vallejo, okrem poézie pestoval aj romány a divadlo.

bolo jeden zo zakladateľov spoločnosti „kreacionizmus“, dedič ultraizmu, a publikovaný v roku 1914 s mottom „Non serviam“, ktorá popiera, že by umenie malo napodobňovať prírodu, a tvrdí, že musí vytvárať nové skutočnosti prostredníctvom slova.

Huidobro v tejto básni zhŕňa, že uvidíme nižšie ako jeho víziu tvorivého procesu, berúc ju ako manifest jeho kreacionistickej teórie:

Poetické umenie

Nech je verš ako kľúč
To otvára tisíc dverí.
Padá list; niečo letí;
Koľko tvoria oči,
A duša poslucháča zostáva zachvená.

Vymysli nové svety a postaraj sa o svoje slovo;
Keď prívlastok nedáva život, zabíja.

Sme v cykle nervov.
Sval visí,
Ako si pamätám, v múzeách;
Ale to nie je dôvod, prečo máme menej sily:
Skutočná vitalita
Prebýva v hlave.

Prečo spievaš ružu, ó básnici!
Nech kvitne v básni;

Len pre nás
Všetky veci žijú pod Slnkom.

Básnik je malý Boh.

Octavio Paz

Octavio Paz, veľký teoretik nezávislosti slova s ohľadom na realitu: „Mimo sveta znamení, ktorý je svetom slov, neexistuje žiadny svet.“ V tejto básni od „Salamander“ vydal v roku 1962 básnik Mexičan zvyšuje tieto hranice medzi skutočným a nereálnym:

Ak je biele svetlo skutočné
tejto lampy, skutočné
ruka, ktorá píše, sú skutočné
oči, ktoré pozerajú na to, čo je napísané?

Z jedného slova do druhého
čo poviem, zmizne.
Viem, že som nažive
medzi dvoma zátvorkami.

A zatiaľ tento dvojčlánok súčasnej latinskoamerickej poézie. Ak sa vám páčilo a chcete, aby sme sa z času na čas obzreli späť a obnovili texty a mená básnikov a iných spisovateľov, ktorí nám toho v tom čase ponúkali toľko (a naďalej nás ponúkajú), stačí nám to povedať v našom komentáre alebo prostredníctvom sociálnych sietí. Šťastný štvrtok večer!