Juan Ramón Jiménez. Za Platerom a mnou. 5 básní

Juan Ramon Jimenez narodil sa 23 decembra 1881, ktorý je už takmer 24. v Moguere (Huelva) a patrí medzi veľkých španielskych básnikov všetkých čias. Jeho najznámejšou prácou je Platero a ja, ktorého úspech už zatienil všetko ostatné, čo napísal. Dnes Pamätám si jeho postavu s 5 básňami za tým malým somárikom.

Juan Ramon Jimenez

S písaním začal v dospievaní a neskôr zanechal štúdium práva, aby sa mohol naplno venovať poézii. Stretol a obtrel sa o najvplyvnejších spisovateľov svojej doby, ako napr Rubén Darío, Valle-Inclán, Unamuno, bratia Machadoovci, José Ortega y Gasset alebo okrem iného Pío Baroja a Azorín.

Prešiel jeho mladosti medzi Moguer, Sevilla, Francúzsko a Madrid, čo mu umožnilo solídny tréning. Začal publikovať ovplyvnený hlavne Bécquer a Espronceda. Jeho prvé knihy boli: Nymphaeas, fialové duše, rýmy, Smutné árie, Ďaleké záhrady y Pastiersky.

V Moguere napísal Platero a ja, čo bolo a okamžitý úspech a bol rýchlo preložený do 30 jazykov. A už v októbri 1956 dali mu Nobelova cena za literatúru.

5 básní

Už sa nevrátim

Už sa nevrátim
Už sa nevrátim. A noc
teplý, pokojný a tichý,
svet bude spať, pred lúčmi
jeho osamelého mesiaca.
Moje telo tam nebude
a cez otvorené okno
príde chladný vánok,
prosiac o moju dušu.
Neviem, či na mňa ešte niekto bude čakať
mojej dlhej dvojitej neprítomnosti,
alebo kto mi bozkáva pamäť,
medzi pohladením a slzami.
Ale nebudú chýbať hviezdy a kvety
a vzdychá a dúfa,
a láska na cestách,
v tieni konárov.
A ten klavír zaznie
ako v túto pokojnú noc,
a nebude mať kto počúvať
zamyslený, pri mojom okne.

***

Iná atmosféra

A na strechy
čierne vlajky
prerušili svoje lety
proti kráľovskému nebu,
žltá a zelená
impozantného slnka.

Kričal som šialene
sny s očami
(čierne vlajky
na strechách).
Nahé ženy
vychovali mesiac.

Medzi bohatým západom slnka
a magický východ,
ostrá lopatka,
obrátil moju dušu.
A na strechy
čierne transparenty.

***

Amor

Láska, ako to vonia? Zdá sa, že keď miluješ,
že celý svet má povesť o jari.
Suché lístie sa otáča a vetvy sú snehové,
a je stále horúci a mladý, voňajúci večnou ružou.

Všade, kde otvára neviditeľné girlandy,
všetky jeho pozadia sú lyrické - smiech alebo smútok,
žena k jeho bozku nadobúda magický význam
ktoré sa rovnako ako na chodníkoch neustále obnovuje ...

Hudba z ideálnych koncertov prichádza k duši,
slová ľahkého vánku medzi hájmi;
vzdychaj a plač a vzdychaj a plač
odchádzajú ako romantická sviežosť zimolezu ...

***

ruky

Och vaše ruky nabité ružami! Sú čistejšie
tvoje ruky ako ruže. A medzi bielymi listami
rovnako ako sa objavujú kúsky hviezd,
než krídla svitajúcich motýľov, ako úprimné hodváby.

Spadli z Mesiaca? Hrali sa
v nebeskej jari? Sú z duše?
... Majú nejasnú nádheru nadpozemských ľalií;
oslnia to, čo snívajú, osviežia, čo spievajú.

Moje čelo je pokojné ako popoludňajšia obloha,
keď ty, ako svoje ruky, kráčaš medzi jeho oblakmi;
ak ich pobozkám, žhavý purpur mojich úst
bledne zo svojej belosti vodného kameňa.

Vaše ruky medzi snami! Prechádzajú, holuby
bieleho ohňa, pre moje zlé nočné mory,
a za úsvitu sa mi otvárajú, pretože sú svetlom od teba,
mäkká jasnosť orientu striebra.

***

snívať

Vysoký a nežný obraz útechy,
úsvit mojich morí smútku,
lis mieru s vôňami čistoty,
Božská cena môjho dlhého duelu!

Ako stonka nebeského kvetu,
tvoja výsosť sa stratila v jej kráse ...
Keď si otočil hlavu ku mne,
Myslel som si, že ma dvíhajú z tejto zeme.

Teraz, v čistom úsvite tvojich rúk,
chránený na tvojej priehľadnej hrudi,
Ako jasne mi ich väzenia objasňujú!

Ako sa mi rozbilo srdce
vďaka bolesti, horiacemu bozku
že to s úsmevom zložíte!